33. ročník Varšavského filmového festivalu: Najväčší tajný festival
Martin Kudláč

Medzinárodný filmový festival odohrávajúci sa každoročne v poľskej metropole Varšava stál v tieni mladšieho a konkurenčného podujatia T-Mobile Nowe Horyzonty Wroclaw, a to najmä v oblasti medzinárodnej publicity. Varšavský filmový festival sa organizoval v Kinotéke kontroverzného stalinistického mrakodrapu Paláca kultúry a vedy a priľahlom multiplexe nachádzajúceho sa v nákupnom centre s názvom Zlaté terasy.

T-Mobile Nowe Horyzonty založil a doposiaľ vedie Roman Gutek, zakladateľ Varšavského filmového festivalu (v dobe inaugurácie v roku 1985 pod názvom Varšavský filmový týždeň) a stál na jeho čele do roku 1992. V súčasnosti je Varšavský filmový festival vedený všestranným riaditeľom Stefanom Laudynom a jeho tímom. Laudyn však Gutekov podnik nevníma ako konkurenciu.

Pred dvoma rokmi aj Varšavský filmový festival incicioval medzinárodne orientovanú promo kampaň, ktorá viedla k zviditeľneniu podujatia a formálnemu upevneniu (nad)národnej kredibility. Na jednej strane ide o rýdzo lokálne podujatie s lojálnym obecenstvom, schopným v rade za sebou zaplniť aj doobedné premietania počas pracovných dní, na strane druhej, ambíciu byť signifikantným podujatím, ktorú organizároti neskrývajú,  a to i z hľadiska filmového priemyslu v stredo a východoeurópskom prostredí. Riaditeľ festivalu to komentuje so svojím svojským humorom „Sme asi ten najväčší tajný festival,“ pričom druhým dychom dodáva, že medzinárodná profesionálna filmárska obec si je existencie Varšavského festivalu dobre vedomá, čo okrem iného pripisuje Laudyn aj svojmu intenzívnemu networkingovaniu trvajúcemu dvadsaťosem rokov.

Od roku 2009 sa Varšavský filmový festival zaraďuje do kategórie festivalových inštitúcii ako Berlinale, Cannes a Benátky, čo ho výrazne odlišuje od bežných mestských filmových festivalov, ktoré väčšinou slúžia ako apendix miestnej kultúry. Aj napriek tomu, že tak na prvý pohľad môže pôsobiť, festival má ašpirácie presahujúce model rozšírenia na diapazónu kultúrneho využitia v meste.

Priblížiť podujatie filmovým profesionálom sa Laudyn rozhodol vytvorením industry programu a pričlenením filmového trhu CentEast, od tohto roku rebrandigovaný ako Warsaw Industry Days (aktivity CentEast trhu absorbovala prehliadka domácich projektov vo vývoji Warsaw Work-in-Progress), každoročné miesto stretávky filmových dramaturgov, sales agentov a producentov zo strednej a východnej Európy. Laudyn a v konečnom dôsledku aj samotný Varšavský filmový festival operuje v rámci úzkej siete spriaznených podujatí a inštitúcií v regióne na úrovni obojstranne výhodnej symbiózy.

Samotná festivalová dramaturgia pôsobí na prvý pohľad idiosynkraticky a bez zjavného programátorského kľúča, kedy sa medzi sebou premiešavajú ambiciózne projekty vychádzajúcich filmárov, a v minoritnej kvantite oslavované filmy etablovných režisérov z prestížnych festivalov, ale i nenápadné, či obskúrne tituly z regiónu strednej a východnej Európy. Aj napriek tomu, že festival združuje svetovú kinematografiu v neohraničenom geografickom merítku, ázijské, či americké produkcie zastávajú minimálne postavenie (Poľsko disponuje vlastnými teritoriálne špecifickými festivalmi American Film Festival vo Wroclawe a Five Flavours Film Festival vo Varšave zameraný na východnú kinematografiu).

Varšavskému festivalu predchádza prehliadka domáceho filmu prostredníctvom Poľského filmového festivalu v meste Gdynia o jeden mesiac, čo mierne narúša úmysel uvádzať domáce tituly vo svetových premiérach. Krátko po svetovej premiére v Gdynii mal reprízu už aj vo Varšave najnovší film niekdajšieho poľského undergroundového filmára Boda Koxa, The Man with the Magic Box (Czlowiek z magicznym pudelkiem) predsatvený tento rok v Karlových Varoch v rámci industry sekcie Work in Progress@KVIFF 2017.

The Man with the Magic Box

Svojím predchádzajúcim celovečerným filmom Dívka ze skříně konvertoval k mainstreamovo ladenej tvorbe, čo opäť potvrdil aj v najnovšom počine. Rámované ako civilné sci-fi z neďalekej budúcnosti, Kox využíva romancu dvoch protagonistov z rozdielnych socio-profesných tried ako ústrednú dejovú líniu dystopického príbehu. Do vizuálne upravenej Varšavy tak zasadil príbeh s orwellovskou výstrahou, časovoou slučkou na spôsob Richarda Kellyho a dickovským androidom. Intertextuálna sieť však nelimituje divácku recepciu známeho príbehu o láske v nehostinnom prostredí.

Podobne ako Rotterdamský festival, aj Varšava sa snaží kultivovať bližší vzťah s konkrétnymi tvorcami. Zatiaľ čo sa americký nezávislý tvorca Sean Baker so svojím doposiaľ najúspešnejším dielom The Florida Project už v tohtoročnom programe neobjavil a to aj napriek tomu, že TransdarinkaStarlet boli domácim publikom vrelo prijaté, mladý švédsky filmár Dražen Kuljanin pôvodom z Bosny sa vrátil s druhým celovečerným filmom A Balkan Noir. V roku 2014 zaujal debutom How to Stop a Wedding, celovečerným debutom natočeným za päť hodín a 17 minút, čo je presne doba presunu vlakom z Malmö do Štokholmu.

Titul najnovšieho filmu zároveň priznáva žáner a štýl. Balkánsky neonoir/revenge thriller sleduje príbeh matky, korá prišla o dcéru a po rokoch sa vracia na miesto činu, lebo dostala tip na potenciálneho páchateľa. Kuljanin stavia matku do pozície nekompromisného pomstiteľa, zatiaľ čo otec stojí v úzadí a odmieta aktívne participovať na ďalšom násilí. Kuljanin sa spolu s kameramankou videoklipov, Annou Patarkinovou, prikláňajú práve k frenetickému tempu hudobných klipov a experimentovaniu s neštandardnými uhlami. Podobne ako pri debute, aj tentokrát použil svojský časomerný systém, dej rámuje dvadsiatmi cigaretami, pričom do filmu takmer až manieristicky vkladá antikvariátne reklamy na cigarety.

Dramaturgiu Varšavského filmového festivalu možno vo všeobecnosti označiť za konzervatívnu, minimálne v porovnaní s wroclawským festivalom, čo sa týka formálnej stránky filmov. No aj napriek tejto profilácii má festival vyčlenenú špeciálnu súťažnú sekciu Free Spirit zameranú na provokatívnejšie tituly. Podobne ako pred dvomi rokmi dali šancu inovatívnej coming-of-age dráme Der Nachtmahr od umelca vystupujúceho pod pseudonymom AKIZ, zostala tento rok mladá nemecká kinematografia zastúpená celovečerným debutom herečky a režisérky Julie Langhofovej, LOMO – the Language of Many Others.

Langhofová pracuje s pomerne známou témou dysfunkčných rodín, na ktorú nazerá optikou „problémového“ syna a aktualizuje ju prizmou digitálnych médií od multimediálneho blogu až po revenge porn a webcam vydieranie. Zapracovním „produktov“ digitálneho veku nadobúda snímka nenásilný didaktický rozmer podobne ako Der Nachtmahr dokázal sprostredkovať surreálny proces prijatia vlastného tela. V rovnakej sekcii sa vyskytla aj druhá celovečerná snímka filipínskeho režiséra Prime Cruza, The Woman in Unit 23B, temne ladená rozprávka o prijatí druhého s mytologickým podkladom filipínskej verzii sukuby, Manananggal. Cruz využíva lascivne scény zvádzania nasledované gore násilím ako kamufláž sentimentálneho príbehu.

Fluidnosť a v podstate otvorenosť dramaturgickej politiky potvrdzuje aj izraelská snímka Veronicy Kedarovej, Family. Aj napriek, a to skôr alibistickému, zaradeniu do sekcie Free Spirit, Kedarová natočila psychopatickú verziu príbehu o dysfunkčnej rodine, kde všetky postavy, všetci členovia jednej rodiny sú negatívnymi postavami vrátane protagonistky, ktorá sa postupne stáva sériovým vrahom medzi stenami vlastného domu. Aj napriek amorálnemu konaniu, režisérka sa snaží sprostredkovať empatický náhľad na pokrivené vnímanie posledného člena rodiny. Family však spadá medzi deviácie ako normu dramaturgie. Stefan Laudyn svojim programátorom dôveruje, preto si môžu dovoliť podobné divergencie od dominantnej programovacej koncepcie.

Aj napriek tomu, že sám riaditeľ festivalu Stefan Laudyn odmieta, že by dramaturgovia mali nejaké kvóty na zastúpenie filmov z jednotlivých krajín, samotný program už niekoľko rokov potvrdzuje vyvážený prístup k svetovej kinematografii. Z teritória Vyšehradskej štvorky sa tento rok v programe ocitla česko-slovenská koprodukčná dráma Nina v réžii Juraja Lehotského, za Maďarsko príbeh prepájajúci súčasnosť so Sovietskou okupáciou v réžii skúsenej Márty Mészárosovej, Aurora Borealis, a prvá maďarská snímka Nimróda Antala od debutu Kontroll, krimi The Whiskey Bandit. Rumunsko má svoje pevné zastúpenie, tento rok prostredníctvom menej exponovanej snímky na festivalovom okruhu, The Anniversary v réžii Dana Chisu – komorná rodinná dráma rámovaná jedným bytom podobne ako minulorčný víťaz Grand Prix v Karlových Varoch, Rodinné štěstí Szabolcsa Hajdu, avšak s trojgeneračným obsadením a s ústrednou sekulárno-kresťanskou dilemou vyslúžilého prisluhovača ceausescovho režimu a patriarchu rodiny.

Aurora Borealis

Západoeurópska kinematografia zostala zastúpená dánskou psychologicku drámou The Charmer v réžii Milada Alamiho, ktorá približuje situáciu iránskych imigrantov v Dánsku z ich pohľadu alebo debutom holandského režiséra Bena Branda, Find This Dumb Little Bitch and Throw Her Into a River, formálne menej výrazný počin ako LOMO, ale venujúci sa téme digitánlnych nástrah inšpirovaný skutočnou udalosťou okolo kontroverzného virálneho videa a neortodoxného lynču v analógovom svete. Find This Dumb Little Bitch and Throw Her Into a River zostáva prístupný väčšinovému publiku bez antagonizácie divákov šokujúcim násilím ako sa to minulý rok podarilo domácemu snímku Dětské hřiště. Zo severskej kinematografie sa objavil debut Kristoffera Borgliho, americko-nórska koprodukcia DRIB, s motívmi digitálu, mediálnej manipulácie a kapitalizmu v meta-satire na priemysel akcelerujúci konzumerizmus, reklamu. Región Blízkeho východu zastúpil tuniský režisér Mehdi Ben Attia vo feministicky-orientovanej snímke o slobode, jednotlivcovi a vôli ísť proti konvenciám, Of Skin and Men so silnou protagonistkou alebo iránsky thriller Boarding Pass (Kart-e parvaz) v réžii Mehdiho Rahmaniho využívajúcou incident počas pašovania k odhaleniu motivácie dôverčivých a neskúsených „mulíc“.

DRIB

Pri porovnávaní Varšavskej a Wroclawskej prehliadky Laudyn pohovo zareagoval: „Zameriavajú sa na filmy, ktoré mi nepremietame,“ pričom svojím povestným humorom dodáva aj anekdotu, ako ho počas roka kontaktujú filmári alebo zástupcovia filmov s otázkou „Stefan, chceš náš film, lebo v Poľsku je ešte jeden festival, ktorý má oň záujem“. Vzhľadom na festivalovú dramaturgiu a v konečnom dôsledku aj vlastnú agendu, Varšava a Wroclaw ako najväčšie domáce podujatia zostávajú komplementárne, a to aj napriek podobnému profilu industry podujatí pre domáce projekty a filmárov vo vývoji.

Boarding Pass