Kulešovov efekt vzniká známym montážnym experimentom, v ktorom je prvý záber spájaný s rôznymi nadväzujúcimi zábermi, každý raz tvoriac iný výsledný dojem. Sovietsky filmový režisér a teoretik Lev Kulešov ním dokázal, že význam filmu je skladaný v mozgu, asociáciami medzi jednotlivými zábermi. Audiovizuálna esej Nezámerný Kulešovov efekt je pokusom o revíziu a rozšírenie tohto konceptu, ktorý skrýva viac ako len asociačnú kombinatoriku. Snaží sa o to práve použitím hlavnej „zbrane“ Kulešovovho experimentu – strihu – na dekonštrukciu jeho vlastného filmu Podľa zákona (1926), a hľadá v ňom spoje samotným Kulešovom pôvodne nezamýšľané.
Otázka, ku ktorej sa videoesej pokúša dopracovať, sa pýta po možnosti vysvetlenia Kulešovovho efektu pomocou konceptu „stávania sa“, prebratého z knihy Gillesa Deleuza a Félixa Guattariho Tisíc plošín. Asociácie vznikajú na strane pozorovateľa, preto je každé pozeranie stávaním sa: vždy nový Kulešovov efekt je tvorený medzi obrazmi a pohľadom diváka. Žena v zábere sa stáva filmovou citáciou, figúrou filmového jazyka, ktorá môže byť použitá menšinovým spôsobom. Vďaka tejto konverzii sa otvárajú stále nové línie interpretácie, žena sa tak stáva kontinuálnou variáciou. Jej hmotné telo sa dočasne stáva abstrakciou, aby sa opäť mnohokrát zhmotnilo na plátne či obrazovke. Tak, ako vystriedanie Biblie za hrebeň spôsobuje zmenu herečkinej émocie, tak i najmenšia zmena v následnosti, priblížení či uhle záberov tvorí nový význam scény. Rovnako ako esej hľadá nezámerný Kulešovov efekt v pôvodnom diele, tak očakáva, že divák nájde úplne nový Kulešovov efekt vo videoeseji, nezávisle od zámeru.
