Debutový film režisérskej dvojice Marre a Lecoustre Zero Fucks Given je psychologickou drámou z prostredia nízkonákladovej leteckej spoločnosti a zároveň aj jej spoločenskou kritikou.
Originálny názov belgicko-francúzskeho filmu Rien à foutre je len ťažko preložiteľný do slovenčiny, či češtiny, tak aby jeho preklad nevyznel príliš vulgárne. Anglický názov titulu, ktorý sa stal univerzálne používaným v súvislosti s týmto filmom je Zero Fucks Given a odzrkadľuje sa v ňom charakter hlavnej postavy Cassandry.
Cassandra je totiž na prvý pohľad stelesnením hesla zero fucks given a to v takom zmysle, že jej je ukradnutý celý svet v rovnakej miere, ako aj vlastný život. Pracuje ako letuška vo fiktívnej nízkonákladovej leteckej spoločnosti Wing a svoj voľný čas, v mieste konečnej destinácie jej letu, trávi na párty, Tinderi alebo vozením sa na elektronickej kolobežke po promenáde. Zdá, že ju nič netrápi, že nemá žiadne vízie, ani sny, ktoré by chcela v živote dosiahnuť na rozdiel napríklad od svojich kolegýň, pre ktoré je najvyššia životná méta byť letuškou v „naozajstnej“ spoločnosti Emirates. Cassandra sa javí byť spokojná tam, kde sa nachádza a v tom, čo robí.Avšak nie je tomu tak, spokojnosť je totiž tým posledným, čo z Cassandry vyžaruje. Je to skôr smútok, rutina a profesionálna deformácia v spojení s medziľudskou chladnosťou a vnútornou prázdnotou, ktorá paradoxne môže u niekoho budiť dojem spokojnosti.
Dokument v hranom filme?
Spôsob, akým je na Cassandru upriamená pozornosť kamery, ako aj celkového vyznenia, či atmosféry filmu je z veľkej miery dokumentárny. Voľba obsadiť herečku Adèle Exarchopoulos (známa hlavne vďaka filmu Život Adèle) však tento dokumentárny štýl neguje a výrazne podtrhuje, že sa jedná o hraný film. Adèle Exarchopoulosje na palube lietadla a v prostredí letiska jedinou profesionálnou herečkou, zvyšok obsadenia tvoria reálni zamestnanci leteckých spoločností.
Cassandrino správanie a vnímanie sveta v zmysle filozofie carpe diem alebo súčasného YOLO (You Live Only Once) prúdu vychádza zrejme zo smrti jej matky, ktorá zahynula pri dopravnej nehode. V spojení s touto udalosťou vyznieva Cassandrina reakcia na fakt, že by mala premýšľať o svojej budúcnosti zmysluplne, naberá na hlbšom význame, než by sa najprv mohlo zdať. Cassandrina skúsenosť s náhlou stratou blízkej osoby ju môže jednoducho utvrdiť v tom, že nemá význam a zmysel snažiť sa niečo dokázať v živote, ktorý je pominuteľný. Zároveň tu je aj akýsi tlak spoločnosti, ktorá od jedinca vyžaduje, aby sa snažil, vyvíjal a niekam to dopracoval, ale len v profesionálnej sfére, nie v tej osobnostnej.
Pre mňa je Cassandrino rozhodnutie stať sa letuškou sprevádzané túžbou uniknúť od bolesti, smútku a neuchopiteľného zmaru, v ktorom sa ocitla po smrti matky a hľadaní svojho postavenia v súčasnom svete. Priestor s jasne vymedzenými pravidlami, štruktúrou a zároveň nemožnosťou nadväzovať hlbšie osobné vzťahy k ľuďom a miestam, je pre Cassandru spôsob, ako sa odosobniť od vlastného prežívania. V konverzácii s kolegami si Cassandra uvedomuje, že je medzi zamestnancami spoločnosti Wing najdlhšie. Nevie to však z hlavy, musí to skontrolovať na svojom Instagrame, ktorý jej slúži ako vizuálny denník na zachytenie momentov z jej, doslova, rozlietaneho života.
Zero Fucks Given je celovečerným debutom režisérskej a scenáristickej dvojice Emmanuel Marre a Julie Lecoustre. Film mal svetovú premiéru v rámci Týždňa kritiky na festivale v Cannes 2021. Marre a Lecoustre spolupracovali už na stredne metrážnom filme D’une chateau l’autre, za ktorý v roku 2018 v Locarne získali ocenenie Pardino d’oro pre najlepší krátky film v sekcii Pardini di domani. V širšom ponímaní sú však neznámymi autormi a až filmom Zero Fucks Given dávajú o sebe vedieť, hoci stále len v rozpätí svetových filmových festivalov. Marre a Lecoustre sa rozhodli, že pri príprave filmu Zero Fucks Given chcú pracovať len s malým týmom a autentickým prostredím. Zhodujú sa na tom, že v rámci svojho režijného rukopisu preferujú skôr detail na zraniteľnosť, ktorá pohne divákmi nad technickou presnosťou a kontrolou.
Obrazy mladých žien 21. storočia?
Film Zero Fucks Given nie je len voyeurskou sondou do života letušky, ale zároveň taktiež portrétom mladej ženy, ktorá z rôznych dôvodov odmieta prijať zodpovednosť za svoj život.
V tomto vnímaní seba a svojej existencie je Cassandra v niečom podobná postave Marion z filmu Ma Nuit (r. Antoinette Boulat, 2021), ako aj Julii z filmu Najhorší človek na svete (r. Joachim Trier, 2021). Spája ich určitá bezradnosť v navigovaní vlastného života. Julie je ale vo filme zobrazovaná v rôznych obdobiach svojho života, zatiaľ čo u Cassandry vidíme len určitý výsek, ktorý však podľa dostupných informácii a indícií netrvá krátko. Hrdinka Zero Fucks Given nehľadá stále nové podnety a zamestnania, ktoré ju v danej chvíli majú naplňovať a nepristupuje k životu, ako ku projektu, ale letargicky zotrváva pri rovnakej práci, ako aj spôsobe trávenia voľného času bez širšieho registra vonkajších znakov vlastných emócii. Cassandra však na prvý pohľad nepôsobí nešťastne alebo depresívne, jej životný postoj je skôr na myknutie plecom a v skratke by sa dal aj popísať ako „nejako bolo, nejako bude“ s prihliadnutím na to, že Cassandra nemá predstavu, ako by to malo byť lebo v jej živote nastala stagnácia a rezignácia na fakt, že sa môže uberať aj iným smerom.
Po lete 2022, keď nastal na európskych letiskách najväčší chaos a mnoho letov bolo zrušených, či omeškaných kvôli nedostatku personálu na letiskách a v jednotlivých nízkonákladových leteckých spoločnostiach, ktoré súvisí s predchádzajúcimi obmedzeniami v doprave a turizme podmienenými opatreniami proti šíreniu ochorenia covid-19, sa na film Zero Fucks Given môžem dívať s trochu inou optikou, než tomu bolo predtým. V scéne, keď štrajkujúci muži na letisku presviedčajú Cassandru a jej kolegyne, že by sa mali k štrajku pridať nakoľko aj ony majú nevhodné pracovné prostredie a podmienky, Cassandra hovorí, že neverí na zmenu, a že jej to je v konečnom dôsledku aj tak jedno nakoľko netuší, čo bude zajtra. Je to jedna z mála scén, v ktorej vidíme Cassandru hovoriť skutočne za seba. V časti deja, keď sa vracia domov do Belgicka totiž pred rodinou a známymi prezentuje prikrášlenú podobu svojho rozlietaného života.
Medzi oblakmi už nie je priestor pre osobný život
Režisérske duo Marre a Lecoustre vo svojom filme zobrazuje kritiku pomerov v nízkonákladových leteckých spoločnostiach subtílne, ale pritom priamočiaro a veľmi jasne. Prostredníctvom jednotlivých scén a obrazov približujú svet, do ktorého jeho zamestnanci nesmú prenášať žiadne emócie, ktoré vnútorne prežívajú (obzvlášť tie, ktoré letecká spoločnosť vyhodnocuje ako neradostné) a musia sa stať usmievavým maskotom značky, ktorú reprezentujú. Rozdiely medzi scénami z pracovného prostredia a súkromného života Cassandry sú zrejmé zo spôsobu snímania a použitia farieb, sú teplejšie. Cassandra je v nich zobrazená bez povinného pracovného make-upu a oveľa zraniteľnejšie, než v uniforme, ktorá ju istým spôsobom dehumanizuje.
V závere filmu sa Cassandra vďaka úspešnému pohovoru dostáva do súkromnej leteckej spoločnosti so sídlom v Dubaji. Pohovor prebieha online a spĺňa všetky klišé, ktoré s pracovným pohovorom súvisia. Počas neho je možné pozorovať Cassandrinu profesionalitu a znalosť daného prostredia a to najmä v podobe jej odpovedí, ktoré sú extrémne pro-klientské a pro-aktívne. Pohovor však v niektorých aspektoch prekračuje isté hranice, najmä v momente, keď je Cassandra vyzvaná, aby sa prešla pred kamerou alebo je postavená pred hypotetickú situáciu sexuálneho obťažovania zo strany klientov resp. hostí, ako ju počas pohovoru opraví predstaviteľ tejto súkromnej aerolinky.
Nemohla som sa ubrániť pocitu ľútosti, ktorý vo mne záverečná scéna Cassandry sledujúcej známu fontánu spolu s ďalšími návštevníkmi. Tento pocit pramení z toho, že si defacto nijako nepomôže, skôr pohorší tým, že sa už úplne stratí svoju osobitosť a osobnosť zároveň a zostane jej len úsmev a rýchle riešenie krízových situácii pre zbohatlíkov, Tinder a hotelové izby. Práve toto vierohodné vykreslenie duševného rozpoloženia hlavnej hrdinky robí zo Zero Fucks Given pozoruhodný debut a z dvojice Marre a Lecoustre autory, ktorých sa môže vyplatiť sledovať.
Text vznikl v rámci workshopu projektu Kritický pařník. Podpořeno Fondy EHP a Norska.
