Vo všeobecnosti je v rámci svetovej diskusie o kinematografii pre mládež možné odsledovať dve snahy o jej uchopenie, či ukotvenie. Jedným z nich je nazeranie na filmy pre mládež prostredníctvom optiky Hollywoodu, čo v podstate znamená, že na filmy pre mládež (v americkom prostredí známe ako coming of age drama alebo teen film) je nazerané ako na samostatný žáner. Tento názor prezentujú hlavne filmoví teoretici Timothy Shary a Catherine Driscollová. Obaja totiž pracujú s tézou, že film pre mládež je svojbytným žánrom. Driscollovej primárny záujem spočíva v informáciách, ktoré dané filmy prezrádzajú o mládeži samotnej, než estetických inováciách, ktoré prinášajú resp. môžu prinášať do diskurzu kinematografie určenej mladému divákovi.
Driscollová vo svojom článku Modernism, Cinema, Adolescence: Another History for Teen Film zhrnula spoločné znaky filmu pre mládež, ktoré považuje za smerodatné nasledovne: „Nepochybne existujú naratívne konvencie, ktoré pomáhajú definovať teen film: mladistvosť hlavných postáv; obsah je obvykle zameraný na mladú heterosexualitu, častokrát s romantickou zápletkou; intenzívne vzťahy medzi vrstovníkmi a konflikty medzi nimi, rovnako aj strety so staršou generáciou; inštitucionálne riadenie adolescentov ich rodinami, školami a inými inštitúciami; zápletka zameraná na motívy súvisiace s dospievaním ako napríklad: panenstvo, maturita a premeny človeka v tomto období.“ (1)
Znaky, ktoré Driscollová spomína ako napríklad mladistvosť hlavných postáv, romantické zápletky, intenzívne vzťahy a konflikty sú prítomné v mnohých filmoch pre mládež, avšak nie nutne v podobe, ktorá by musela slúžiť na ich zaradenie do jedného žánru. Taktiež platí, že nie všetky filmy pre mládež v sebe nutne zahŕňajú romantické vzťahy, či zápletky zamerané na panenstvo alebo problémy s maturitou. Domnievam sa, že o filmoch pre mládež je preto vhodnejšie hovoriť ako o nehomogénnej skupine filmov cielených na istú konkrétnu divácku skupinu, ktorá je definovaná pomocou vekového rozpätia, než o unifikovanom žánri.
Druhé, odlišné nazeranie na definíciu filmu pre mládež predstavuje nórsky filmový teoretik Anders Lysne. Lysne sa prikláňa k Wittgensteinovej rodinnej podobnosti ako k východiskovému bodu, na základe ktorého je film pre mládež nutné chápať ako diverznú skupinu filmov, ktoré skúmajú sociálne a psychologické následky dospievania v rozmedzí odlišných štýlov a foriem narácie, a nie ako žáner v jeho tradičnom ponímaní. Podľa neho ide práve o výraznú estetickú stránku filmov, ktorá komplikuje vymedzovanie európskych (Lysneho primárny záujem tvorí škandinávska kinematografia) filmov pre mládež. Aj v tomto odvetví filmového priemyslu je zrejme vhodné prihliadať k špecifikám európskej filmovej tvorby.
K tejto špecifickosti by mala prihliadať aj Európska filmová akadémia v rámci svojho projektu zameranom na ocenenie najlepšieho filmu pre mládež. Young Audience Award (Cena mladého publika) je súčasťou ocenení, ktoré odovzdáva Európska filmová akadémia, ale nefiguruje medzi oficiálnymi kategóriami cien nakoľko sa jedná o divácku cenu. Zatiaľ, čo ostatné európske filmové ocenenia vyhlasuje akadémia vždy ku koncu daného roku, s Young Audience Award je to inak, cena je odovzdávaná na jar spätne za uplynulý rok.
Cena mladého publika
Spôsob výberu filmov podlieha štruktúrovaným pravidlám. V poslednom ročníku došlo prvý krát ku zmene, ktorá rozdeľovala výber nominovaných filmov do dvoch krokov. Komisia v zložení odborníkov z prostredia filmu, ale len čiastočne z oblasti kinematografie pre deti a mládež (v roku 2019 boli členmi tejto predvýberovej komisie: členka predstavenstva EFA Vanessa Henneman, Fabia Bettini, riaditeľka talianskeho festivalu pre deti a mládež Alice nella Cittá, Keld Mathiesen z University College of Northern Denmark, Rajko Petrović predstaviteľ srbskej distribučnej spoločnosti Five stars film distribution a Lina Užkuraityté z Medzinárodného filmového festivalu pre deti a mládež Vilnius, Litva) vybrala 6 nominovaných filmov, ktoré následne zhliadli detskí porotcovia (vo veku 13 – 14 rokov) z minulých ročníkov Young Audience Award a zhodli sa na troch finálnych nomináciách, o ktorých počas jedného dňa paralelne hlasovali mládežnícke poroty (vo veku 12 – 14 rokov) v 55 mestách 34 európskych štátov.
Princíp hlasovania v rámci Young Audience Award spočíva v tom, že v konkrétny deň všetky poroty v jednotlivých mestách sledujú v jednom čase tri nominované filmy za sebou a následne, formou hlasovania, rozhodujú o víťazovi. Víťazný film je zverejnený ešte v ten deň prostredníctvom online streamu a ocenenie odovzdané tvorcom víťaznej snímky. Historicky prvá Young Audience Award bola odovzdaná v roku 2012 filmu Ptáče (Kauwboy, r. Boudewijn Koole, 2012). Od jej vzniku sa rozrastá sieť miest a štátov, ktoré sa do premietania rozhodli zapojiť.
Idea, aby mal film pre mládež v Európe svoje vlastné ocenenie je určite na mieste, vyvstáva tu však otázka prečo neexistuje kategória „Najlepší film pre mládež“ v rámci oficiálnych cien Európskej filmovej akadémie, ktorá by bezproblémovo mohla koexistovať s Young Audience Award a spolu by poskytli priestor na diskusiu o kvalite súčasnej európskej produkcie pre mládež. Young Audience Award je nadizajnovaná tak, aby spĺňala trendy súčasnej európskej kultúrnej politiky medzi ktoré patrí nadnárodný dosah a práca s publikom resp. budovanie publika a zlepšenie prístupnosti kultúry deťom a mládeži.
Nominované filmy za rok 2018 sú však skôr reprezentantmi filmu pre mládež v hollywoodskom ponímaní. Chýbajú medzi nimi silné autorské výpovede, filmy s výraznou filmovou rečou, vizuálnou, či zvukovou estetikou alebo príbehom. Nie je to spôsobené tým, že by v európskom prostredí takéto filmy pre mládež nevznikali. Tieto filmy bývajú premietnuté na filmových festivaloch a niektoré sa nachádzajú v tzv. hraničnom pásme toho pre akú vekovú kategóriu divákov sú vhodné. Otázkou je prečo sa tento typ filmov nevyskytuje v nomináciách na Young Audience Award a prečo nie je jednou zo snáh tohto ocenenia vzbudiť diskusiu nad podobami súčasného filmu pre mládež. Vyzerá to tak, že sa EFA snaží prijať „hollywoodsky model“ namiesto toho, aby podporovala práve špecifická európskej filmovej tvorby. Všetky tri nominované filmy za rok 2018 neprinášajú takmer žiadnu diverzitu ani impulz pre filmových tvorcov k tomu, aby ich európska kinematografia pre mládež začala zaujímať.
Zaradenie výrazných alebo tzv. hraničných filmov do nominácii by taktiež pomohlo odsledovať ako mládež reaguje na odbočenie z filmového mainstreamu. Argument jednoduchosti podania jednotlivých tém alebo ich prevedenia vo filme pre deti a mládež, je dnes myslím, že prekonaný. Napriek tomu vzniká množstvo filmov, ktoré podceňujú svojho diváka a poskytujú mu len priestor pre zábavu a relax počas sledovania. Odlišnou kategóriou sú filmy, ktoré ašpirujú skôr na to byť edukačným nástrojom než kvalitným umeleckým filmom. V európskom priestore existujú dramaturgovia filmových festivalov pre deti a mládež, ktorí sa neobávajú vykročenia zo zaužívaných stereotypov o podobe filmu pre mládež. Vyzerá to, ale tak, že Európska filmová akadémia však svojimi nomináciami tieto stereotypy z časti podporuje. Z časti len z toho dôvodu, že kinematografia pre mládež je stále na okraji záujmu ľudí z filmového priemyslu a z tohto pohľadu je Young Audience Award margináliou pre pár nadšencov.
Je pozoruhodné, že sa v roku 2019 medzi nominovanými snímkami ocitli filmy, za ktorými stojí, v kontexte kinematografie pre mládež, pomerne silné producentské prostredie a práve tieto filmy figurovali na väčšine európskych filmových festivalov venovaných mladému divákovi alebo v bežnej kinodistribúcii ešte pred zverejnením nominácií. Nórsky film Los Bando (r. Christian Lo, 2018) je zrejme najkomerčnejšie pôsobiacim filmom z troch nominovaných a to dejovou i vizuálnou stránkou. Komédiu, ktorá by sme v českom prostredí mohli prirovnať ku kategórii filmov typu Snowboarďáci (r. Karel Janák, 2004) vnímam skôr ako spestrenie žánrového spektra filmov pre mládež, nie ako ich reprezentanta a v žiadnom prípade nie jeden z najlepších európskych filmov pre mládež.
Ďalším nominovaným filmom v roku 2019 bol Old Boys (r. Toby MacDonald, 2018) ktorý znázorňuje život v anglickej internátnej škole a vznik pomyselného milostného trojuholníku. Jedná sa o variáciu na Cyrana z Bergeracu, kde je hlavný hrdina obeťou školskej šikany a následne vybraný, aby písal ľúbostné listy dcére učiteľa francúzštiny v mene fyzicky zdatnejšieho, na základe zaužívaného štandardu, krajšieho spolužiaka, ktorý toho nie je schopný. Film z veľkej miery kopíruje estetiku Wesa Andersona a poskytuje nenáročný romantický príbeh s komediálnymi prvkami.
Z trojice tohoročných nominácii jednoznačne vystupuje víťazný film Dívka v ringu (Vechtmeisje, r. Johan Timmers, 2018) ale film sám o sebe, mimo kontext Young Audience Award, je priemernou ukážkou európskej kinematografie pre mládež. Dívka v ringu je príbehom hlavnej hrdinky Bo, ktorá vo svojich 12 rokoch prechádza životnou zmenou spôsobenou rozvodom rodičov a následným sťahovaním sa s matkou a bratom do iného prostredia a stiesnenejších podmienok. Bo má problémy so zvládaním hnevu a emócii, ktoré počas rozvodového konania nedokázala spracovať. Po presťahovaní sa zoznamuje s Joy, tá ju privedie ku kickboxu prostredníctvom ktorého sa učí zvládať svoje emócie, dodržiavať pravidlá a objavuje svoju vnútornú silu. Za nedodržanie pravidiel a nezvládnutie svojej agresivity Bo hrozí vylúčenie z kickboxového klubu a s tým spojená nemožnosť zúčastniť sa súťaže o novú, nádejnú hviezdu tejto športovej disciplíny. Podarí sa jej však presvedčiť okolie, aby jej dali ešte jednu šancu a kvôli zdĺhavému súdnemu pojednávaniu súvisiacemu s určením opatery oboch detí, to vyzerá tak, že zápas nestihne a sklame tým svoje okolie. Tento scenár sa však nekoná. Bo zápas stihne, vyhrá ho, stane sa z nej nastupujúca hviezda kickboxu a rodičia, ktorí spolu neboli schopní komunikovať inak než prostredníctvom hádok jej spolu fandia v publiku. V závere filmu dochádza ku zmiereniu všetkých, rovnako ako aj k sociálne úspešnému vykročeniu introvertného brata Bo. Na základe tohto zjednodušeného (hoci len čiastočne) popisu deja chcem poukázať na základe akého kľúča je scenár vyskladaný.
Dívka v ringu totiž nevybočuje z linearity príbehu, ktorý je postavený a la thèse a ukončený klasickým happyendom. Lineárny naratív je veľmi zjednodušený, priamy, bez výrazných zvratov, či odbočiek, ktoré by mohli viesť k prekvapivým momentom. Ako diváci sledujeme jednoduchý dej, hlavnú hrdinku Bo a jej záchvaty hnevu, jej snahu pomôcť svojmu staršiemu, citlivému a spoločensky neobratnejšiemu bratovi so začlenením sa do kolektívu. Schéma filmu pozostáva z pomerne zložiek, ktoré sú len usporiadané za seba a v konečnom dôsledku pôsobia anorganicky. Rozvod rodičov ako východiskový bod filmu, počas ktorý figuruje ako traumatický zážitok pre obe deti, Bo a jej brata. Ozvláštnenie tejto schémy prichádza v momente, keď si divák uvedomí, že Bo danú situáciu zvláda v podstate lepšie, aj napriek tomu, že je mladšou sestrou, a že má značné problémy so zvládaním svojich vlastných emócií.
Hlavnou devízou tohto filmu je práca s genderovými stereotypmi a zobrazenie hlavnej dievčenskej hrdinky ako vytrvalej bojovníčky. Túto hru so stereotypmi ohodnotila kladne aj European children’s film association (Európska asociácia detského filmu), ktorá udelila svoju ECFA Award na Medzinárodnom filmovom festivale pre deti a mládež BUFF v švédskom Malmö, práve tomuto filmu s odôvodnením, že sa jedná o: „Motivačný film so silnými ženskými postavami v krehkom sociálnom prostredí. V priebehu filmu sa hnev mení na empatiu a citovú zrelosť prostredníctvom dôslednej činnosti v rámci rovesníckej skupiny, ktorá porušuje rodové stereotypy.“ To však nestačí na to, aby mohol byť film Dívka v ringu považovaný za najlepší film pre mládež roku 2018. Scenár filmu je síce postavený na zmene náhľadu na rodovú stereotypizáciu v spoločnosti, ale bez akejkoľvek hlbšej a dôslednejšej prepracovanosti jednotlivých charakterov a situácii, v ktorých sa ocitajú. Pri všetkých troch nominovaných filmov však stále vyvstáva otázka aké typy filmov chce Európska filmová akadémia propagovať ako tie najkvalitnejšie. V prípade, že toto nie je jedným z cieľov udeľovania tejto ceny, tak prečo existuje prvotná selekcia filmov odborníkmi a nie je celý proces nominácii podriadený výberu jednotlivých hlasujúcich porôt? EFA má v rámci tohto projektu nakročené smerom k odborníkom i laickej (mládežníckej) verejnosti, ale skôr než kvalitou vybraných filmov sa riadi filmovým trhom a jeho mechanizmami. Je to škoda, nakoľko práve prostredníctvom Young Audience Award by bolo možné zvýšiť povedomie o kvalitnej kinematografii pre mládež a v ideálnom prípade aj zvýšiť záujem o ňu. Domnievam sa, že jedným zo základných parametrov kvalitného filmu pre mládež je, že okrem pritiahnutia pozornosti cieľovej skupiny zaujme aj dospelé publikum, ktoré po jeho zhliadnutí nebude mať pocit premárneného času.
(1) Catherine Driscoll, Modernism, Cinema, Adolescence: Another History for Teen Film. In: Screening The Past. 2011, č. 32, s. 1-17. Dostupné na: http://www.screeningthepast.com/issue-32/